O tom, že nič nie je len čierne alebo biele, nás poúča aj pandémia koronavírusu. Čo všetko nám vzala, si uvedomujeme každý deň. Viete, čo nám DALA?

Dozbláznenia, priatelia!

Neviete, čo sa stalo, neviete, kedy sa to stalo a už vôbec neviete, kedy to celé skončí. Zrazu iba sedíte v izbe sám ako prst a počúvate sprava a zľava – držme si palce, buďme zodpovední, spolu do zvládneme. Denne sledujete, ako pribúdajú čísla nakazených ľudí, rušia sa svadby, ktoré nevesty plánovali celý rok, malé firmy prichádzajú o peniaze, čo môže byť pre mnohé z nich likvidačné. Poslušne plníte odporúčanie byť čo najviac doma, čo je predsa krásne, pretože konečne máte na svoju rodinu, ale aj na seba hromadu času. Ono to tak už ale býva, že nik nechce zostať doma, ak to má príkazom a možno vám myšlienky zablúdia nielen k šťastným rodinám, ale aj k tým, v ktorých sa odohráva domáce násilie a predstava, že budú s tyranom tohto druhu 24 hodín zavretí v byte, je možno horšia ako nákaza COVID-19.

Kto je víťaz a kto porazený?

Nám, žijúcim v tomto období, bolo dopriate viac, než sme schopní prijať bez toho, aby sa nám nafúklo ego. Dostali sme krajinu, ktorá je v mierovom stave, nemusíme žiť vo vojnových podmienkach a ani sa trhať zo sna, že nám manžela odvliekli do koncentračného tábora. Máme krásnu krajinu, v ktorej nepanuje diktatúra ani totalita, ale demokracia, a keď si zvolíme niekoho, pre nás nepochopiteľného, vieme, že to treba akceptovať, pretože tak to v demokracii chodí. Ide o hlas väčšiny. Život v takomto luxuse nie je trvalo udržateľný, čo vidíme na ranách našej planéty. Ak by teda niekto z vás zabudol, že nič nie je isté, vedzte, že všetko na tomto svete sa neustále mení a vyvíja. Jediná istota je práve táto – že nič nie je isté.

Sme malí páni na to, aby sme určovali, ako bude vyzerať svet. Ak stále neveríte, že pred prírodou sme si všetci rovní, pozrite sa na politikov a vysokých štátnych predstaviteľov, ktorí väčšinou budia dojem neohroziteľnosti, nebojácnosti, dojem levích kráľov, ktorých byty sú obložené zlatom. Azda tí nenosia na tvári rúško? Azda ich milióny v cyperskej schránke ochránia pred vírusom, ktorý spôsobuje vysoké teploty, neznesiteľnú bolesť hlavy a dýchavičnosť, ktorá mnohých pripúta k pľúcnym ventilátorom? Nie. Majú rovnakú šancu nakaziť sa ako Jožko z Revúcej, ktorý zarába šesto eur v hrubom. Náhoda? Nemyslím...

My sa dusíme, príroda sa nadýchla

Či sa nám to páči, alebo nie, sme spoločenstvo, ktoré sa navzájom ovplyvňuje. Určite sa vám stalo, že vás niekto láskavý, ochotný a usmiaty až dojal k slzám, ako vám zlepšil deň a pomohol vašej duši vyhrabať sa z nánosu ťarchy. Máme na seba vplyv psychický a teraz cítime na vlastnej koži, že aj fyzický. Stačí kvapôčka sliny nakazeného človeka a prežívame rovnaký príbeh ako on. Je to namáhavé, pretože sa dramaticky zmenil náš život a ešte namáhavejšie je, že nevieme dokedy to bude celé trvať. Úsporný režim pôsobí frustrujúco a depresívne, no zároveň je to balzam na dušu. Čo už. Sme ľudia a nejako sa musíme popasovať aj s touto situáciou, pretože v tom spočíva sila človeka, ktorý má byť ako stebielko trávy ohýbané podľa vetra. Naša sila spočíva v schopnosti adaptovať sa. Nútený sociálny dištanc a rušenie akýchkoľvek hromadných podujatí priniesli aj neočakávaný vedľajší účinok, pretože ako vždy – ľudia sa zaujímajú v prvom rade o seba, až niekde na poslednej poličke sa nachádza príroda. Pýtate sa, ako sa má? Na rozdiel od nás veľmi dobre. Náš zmenený životný štýl má taký výrazný vplyv na emisie uhlíka, že príroda konečne dýcha.

Nič nie nie LEN čierne a nič nie je LEN biele

Rozšírenie vírusu a následne prijaté opatrenia, ktoré nás pred ním majú ochrániť, spôsobili pokles globálnych emisií skleníkových plynov. Môže za to klesajúci dopyt po rope a pokles leteckej dopravy. Čína bola prvá krajina, ktorá bojovala s koronavírusom a rovnako sa už dostáva naspäť na nohy, blahoželáme. Čína je zároveň najväčším svetovým zdrojom uhlíka. Je najväčším producentom, spotrebiteľom, ale aj dovozcom uhlia. Ich životný štandard sa odráža na vzhľade krajiny, veď dusiť sa smogom pri prechádzke mestom, predsa nie je normálne. Napriek tomu odborníci odhadujú, že práve tu boli emisie za posledný mesiac asi o 25 % nižšie ako zvyčajne. Wau!

Princíp domino

Nebudeme hrať úplne prekvapených, v podstate to nie je nič neočakávané. História nám potvrdzuje, že globálne katastrofy (najmä tie, ktoré majú výrazný vplyv na hospodárstvo) majú tendenciu viesť k dočasnému poklesu emisií uhlíka. Dalo by sa to prirovnať k domino hre, kde jeden dielik ovplyvňuje pohyb a správanie tých ďalších. Viac času trávime v našich domovoch, rovnako sa uzatvorili školy či univerzity a ľudia pracujú z domu, preto nie sú nútení využívať tak často mestskú hromadnú dopravu a rovnako prázdne sú i diaľnice. Napríklad v Spojených štátoch je práve odvetvie dopravy najväčším prispievateľom k emisiám skleníkových plynov. Je preto pochopiteľné, keďže školy a firmy vyhlásili stopku, že obmedzené cestovanie dočasne znížilo emisie uhlíka a ľudia trávia viac času vo svojich domovoch.

Viac času doma = viac minutej energie?

Vplyv akejkoľvek epidémie na klímu je vždy komplexnejší. Menšia premávka na cestách je pre klímu priaznivá, to sa v žiadnom prípade nesnažíme bagatelizovať. Je tu však jedno veľké ALE! Zamysleli ste sa nad tým, že ak ľudia trávia viac času vo svojich domovoch, úmerne tomu stúpne aj množstvo spotrebovanej elektrickej energie? Je to citlivé „obvinenie“, pod ktoré sa nepodpíše žiadny vedec len tak ľahko, pretože u každého jedinca do toho vstupuje aj premenná geografie, poveternostných podmienok (inak kúri človek vo Fínsku a inak človek v Španielsku) a aj celkový životný štýl. Platí, že ak je vonku chladno a vy nechodíte do práce, musíte vykurovať omnoho silnejšie a dlhodobejšie, než keby ste sa domov vracali až večer. Ľudia si chcú spríjemniť chvíle v bytoch (v skratke zabiť nudu), preto trávia viac času pozeraním televízie či používaním elektroniky a aj toto správanie by mohlo skončiť s vyššou spotrebovanou energiou, čo pocítime nielen pri platení účtov, ale práve toto zaťažuje našu planétu.

Online nákup a kuriér

To, ako veľmi pomôžeme klíme, záleží od množstva zmien v našom životnom štýle, ktoré si osvojíme. Počnúc tým ako často budú ľudia opúšťať svoje domovy, pokračujúc tým ako sa budú prepravovať po meste (bicykel, električka, peši, MHD, auto?) a ukončia to tým, ako budú nakupovať. Pokiaľ máme v čase pandémie tráviť čo najviac času doma, aby sme minimalizovali množstvo nákazy, zvykneme si čoraz viac na nakupovanie online. Iste, teraz je to nesmierne praktické najmä v prípade donášky potravín až k nám domov. Vyhýbať sa verejným priestranstvám v momentálnej situácii, je správne. Nepomáhame tak ale situácii s naším životným prostredím, keďže kuriérske autá sa striedajú jedno za druhým, preto vidíte, že vplyv koronavírusu na životné prostredie je skutočne zložitý a nie v každom aspekte pozitívny.

Ja nič nezmením, ale MY zmeníme všetko

Mohli by sme povedať bez preháňania, že na ekonomiku má tento vírus v porovnaní s environmentalistikou väčší a hlavne dlhodobý dopad. Hoci došlo k dočasnému (a toto slovo by sme chceli zvýrazniť) zníženiu emisií skleníkových plynov, na šírení koronavírusu nie je nič hodné oslavy. Nebola to táto pliaga, ktorá pomohla prírode, boli sme to my a náš zmenený životný štýl. Bohužiaľ, je takmer isté, že keď bude všetko v suchu a globálna kríza bude zažehnaná, emisie sa vrátia naspäť. Podčiarknuté a zhrnuté, COVID-19 zabije pár tisíc ľudí a príroda bude na tom tak isto zle, ako aj bola. Vždy hovoríme, že ja nič nezmením: moja jedna plastová fľaša je nepodstatná, moja jazda autom je neviditeľná, môj rezeň nie je taký zlý, iný jedia mäso častejšie. Pri tejto kríze vidíte na vlastné oči, že keď sa rozhodne masa urobiť niečo, čo je podľa nej správne, pohne aj oceánmi. A tu naozaj platí, že spolu to zvládneme!

Každá katastrofa a myslíme aj tie prírodné v podobe hurikánov, ponúkajú okrem skazy aj lekciu, ako môžeme svojím správaním ovplyvniť život na Zemi. Dnes volíme radšej jazdu bicyklom, je síce ešte chladná jar, ale nevadí, naobliekame sa. Je to bezpečnejšie ako jazda v MHD, ktorá je plná bacilov. Bolo by krásne ponechať si toto zmýšľanie aj po kríze, bolo by krásne zmeniť nastavenie našej mysle a žiť skromnejšie. Ak potrebujete večer kúpiť dva rožky a syr, nemusíte ísť autom. Pandémia koronavírusu je lekcia ľudského správania a motivácie. Motivácie prežiť. Je zároveň zrkadlom, ako sú naše mestá pripravené na prírodné katastrofy. Máme záložné plány? Máme silnú psychiku?

Čo robiť, aby nebol koronavírus zbytočný?

Ak sa po kríze vrátime naspäť k štandardnému životnému štýlu, môžeme si povedať, že sme trpeli absolútne zbytočne a nevzali sme si žiadne ponaučenie. Ak by si ľudia po pandémii osvojili a naďalej uplatňovali zmeny správania, ktoré sú šetrnejšie voči uhlíkovej stope, ak by z vynútených krátkodobých zmien spravili dlhodobé zmeny, ak by sa ľudia naučili menej cestovať a viac času tráviť doma, vtedy by COVID-19 nebol úúúplne márny. Znečistenie ovzdušia nad Čínou sa zmenšilo, čo môžete vidieť aj na snímkach NASA, ktoré kolujú internetom. Na zverejnených mapách vidieť klesajúce hladiny oxidu dusičitého. Tento plyn spôsobujú prevažne motorové vozidlá a jeho pokles sa zhoduje s časovým údajom, keď ľudia masovo nastupovali do karantény. Dnes konečne vidia modrú oblohu. Údaje o stave životného prostredia v slovenských reáliách v čase písania tohto článku ešte nie sú k dispozícii, ale bude to podobné. Nedovoľme, aby to bolo iba dočasné! Ak sa vrátime k predchádzajúcemu životnému štýlu, vrátia sa aj emisie. Myslite na to, že korona raz ustúpi, pretože ju náš imunitný systém porazí, ale kritický stav životného prostredia tu zostáva aj naďalej. Mohli by sme sa začať venovať prechodu na čistejšie energie, veď koľko máme na Slovensku solárnych panelov? Príliš málo na to, že slnko je hotová jadrová pec!

Jazda autom, spotreba mäsa a lietanie

Toto respiračné ochorenie môžeme vnímať ako prekliatie, ale aj ako lekciu. Izolácia a zmeny v správaní stáli mnohých silné sebazaprenie. Dokázali sme to však vďaka pudu sebazáchovy. Dokázali by sme takto zaťať zuby aj kvôli zachovaniu našej prírody? Náš štandardný životný štýl produkuje veľa zbytočných emisií, pričom ide o tri najvýraznejšie aktivity, kde by každý z nás mohol ubrať – o jazdu autom, jedenie mäsa a o lietanie. COVID-19 nám ukázal, že zvládneme žiť, aj keď nenastúpime na palubu lietadla, že nepotrebujeme neustále využívať naše auto a dokážeme si poradiť aj bez jedenia zvierat. Takto šetríme našu klímu.

My, samozrejme, netvrdíme, že máte svoj život premeniť na utrpenie a vylúčiť tieto tri aktivity nadobro. Len vás vyzývame, aby ste nekonzumovali tak, že vám bude vypadávať z úst. Často sme takí rozmaznaní, že pokojne šoférujeme hodinu do reštaurácie len preto, lebo v nej je náš obľúbený steak. A stavíme sa, že nad emisiami z jazdy autom či z mäsa sa ani nezamyslíte. Rastlinná potrava má preukázateľne nižšiu uhlíkovú stopu, takže keď ste si kvôli koronavírusu nakúpili zásoby ryže či fazule, urobili ste dobre. Čo myslíte, budú pretrvávať niektoré z nízkouhlíkových návykov, ktoré si v súčasnosti ľudia osvojili, aj po skončení krízy? Charles Duhigg, autor knihy Sila zvyku (The Power of Habit) a bývalý novinár The New York Times, uviedol, že návyky získané počas celého života sa ťažko strasú. „Akonáhle sa prostredie opäť stabilizuje, zvyk sa začína znova presadzovať, pokiaľ za nové správanie neexistuje ,silná odmena´“, tvrdí.

Najnižšie hodnoty za posledných 15 rokov

Oxid dusičitý je súčasťou skupiny plynných látok znečisťujúcich ovzdušie, ktoré vznikajú spaľovaním fosílnych palív najmä z vykurovacích systémov, motorov vozidiel, priemyselného spaľovania a elektrární. Tento agresívny a jedovatý plyn so značkou NO₂ je známy svojím negatívnym účinkom na pľúca, v ktorých spôsobuje dýchacie ťažkosti. Podobný výsledok sa vyskytol v Číne počas vypuknutia choroby COVID-19. Koncentrácie oxidu dusičitého sa výrazne znížili a zostali na najnižších hladinách za posledných 15 rokov. Zmeny na porovnávacích snímkach sú naozaj obrovské a hrejú pri srdci. Tak predsa sa to dá! Zároveň je zaujímavé, aké kroky je schopná podniknúť vláda aj obyvatelia, keď sa boja o svoj život. V snahe zamedziť šírenie COVID-19 sa trošku uskromnili a sekundárny efekt je výrazný pokles oxidu dusičitého v celej Európe, nielen v Číne.

Transformačný rok 2020

Možno poopravíme aj mnohé naše kultúrne zvyky, napríklad potrasenie rukou naozaj šíri baktérie a momentálne to zvládame aj bez neho. Snáď časom vymyslíme niečo rovnako úctivé, ale omnoho bezpečnejšie. Firmy, ktoré boli doteraz zvyknuté, že zamestnanec má sedieť v kancelárii, inak určite nepracuje, boli nútené otvoriť myseľ a povoliť takzvaný home office. Zrazu sme efektívni aj z domu, zrazu dokážeme veci namiesto stretávania sa cez celé mesto kvôli „jednej káve“, vybaviť cez videokonferencie či telekomunikácie. I keď... zrejme si neodnesieme z tejto karantény posolstvo: „Och, nechoďme nikam na dovolenku, veď byť doma s deťmi je také obohacujúce!“ :-) Netreba to ale preháňať.

Každá zmena bolí

To, čo v súčasnosti prežívame, je bolestivé učenie obklopené strachom, chorými a mŕtvymi, no zároveň vidíme v nastavenom zrkadle, že dokážeme, že sme schopní robiť veci pre životné prostredie LEPŠIE, než robíme. Kde tu-tam tu vyjde správa, že sa firmy a podnikatelia zaväzujú k zeleným cieľom, no planéta z nich ohromená nie je. Aj európske nariadenia majú čakacie lehoty, ktoré sú smiešne dlhé –„povinnosťou členských štátov je dosiahnuť do roku 2029 cieľ zberu plastových fliaš na úrovni 90 percent. Do roku 2025 musí podiel recyklovaného obsahu v plastových fľašiach dosiahnuť 25 percent, do roku 2030 sa musí zvýšiť na 30 percent,“ uvádza stránka Európskej únie. Máme toľko času?

Keď koronavírus pominie, budeme naprávať škody, ktoré napáchal na ekonomike a veru, malé nebudú. Zase však nebude čas na opravu životného prostredia, ktoré bude musieť byť opäť presunuté nie na vedľajšiu koľaj, ale rovno do čakárne. Osobne by som to veľmi nepodceňovala, pretože príroda sa prihlási o slovo nečakane a zaskočí nás nepripravených presne tak, ako to urobil aj COVID-19. Rok 2020 sa nám javí ako veľmi transformačný a každá zmena bolí. No pamätajte, že nemáte nikdy ničím plytvať a hádzať do koša bez rozmyslu. Ani krízami. Snažte sa aj z tejto tragédie vyťažiť čo najviac!

Autor: Zuzana Vrecková