Moderátorku a dvojnásobnú maminu Dianu Hágerovú všetci vnímame ako mladú ženu, ktorá je plná života a všetko čo robí, robí s vášňou. Či už drží v ruke mikrofón, alebo rúčky svojich detí, uvedomuje si čaro prítomného okamihu. Je pozitívna, pokorná a vďačná. Našla si dokonca čas aj na náš Zelený Denník a dovolila nám, aby sme ju vyspovedali. Zaujímalo nás, aký je jej vzťah k prírode a do akej miery vníma klimatickú krízu. A celkovo – ako sa má.
Všimla som si, že máte v obľube Liptov. Čím vás tak fascinuje?
Roman odtiaľ pochádza, takže moja láska k Liptovu nezačala úmyselne, ale bola som k nej dovedená. (úsmev) Romankovi rodičia aj sestra s rodinou žijú v dedinke v podstate priamo pod Tatrami, takže si radi zbalíme veci a z ruchu mesta chodíme nasať inú atmosféru. Spájame príjemné s užitočným.
Vyhovuje vám naše teplotné pásmo alebo by ste radšej žili v prímorskom mestečku?
Ja som veľkým milovníkom všetkých ročných období. Jar, keď všetko krásne rozkvitá. Ľúbim leto a slniečko, ale zima a sneh patria ku mne tiež. No a jeseň a jej krásne farby... Aktuálne si skutočne neviem predstaviť žiť niekde inde. Aj keď v podstate, keď to človek vníma z dlhodobejšieho hľadiska, mám pocit, že podnebie prímorského mestečka sa nám neustále viac a viac približuje.
Zaujímate sa o stav našej planéty natoľko, že dokážete konzumovať aj negatívne správy?
(Niektorí nedokážu čítať o vyhynutých druhoch, zhorenej džungli a sfúknutých domovoch...)
Priznám sa, že sa mi niektoré informácie prijímajú len veľmi ťažko. Keď sa do tejto témy aspoň trošku zahĺbite (ako ja), nechápete, že politici majú potrebu riešiť interupcie a rôzne svoje malicherné „doťahovačky“ namiesto reálnych potrebných vecí. Je mi smutno z ich prístupu - ja si teraz kopem na svojom dvorčeku a nič iné ma nezaujíma, veď už tu aj tak o pár rokov nebudem. Akoby žili na inej planéte.
Myslíte, že voľby a stav planéty spolu súvisia? Majú politici v rukách systémové zmeny?
Samozrejme. Mrzí ma, že v našej krajine klimatická kríza nezískava v politickej sfére odozvu, akú by si zaslúžila, ale verím, že je to dočasné. Politika je obrazom spoločnosti, preto ešte raz opakujem, keď bude nás, obyčajných ľudí, dosť, jednoducho sa budú musieť tejto téme venovať aj politici.
Vaša dcéra, Izabelka, má päť rokov. Do akej miery jej vysvetľujete, že sa máme starať o prírodu?
(Na základy triedenia je ešte asi skoro. Možno ale zásady, že neplytváme vodou a podobne?)
Práve naopak. Základy triedenia má Izabelka dávno zvládnuté. Malé deti sú v tomto úžasné, čokoľvek vás vidia robiť, hneď ich to zaujíma, vyzvedajú a chcú pomôcť/zapojiť sa. Izabelka veľmi prirodzene pristupuje k separácii odpadu, pretože doma vníma, že to tak má byť.
Snažíme sa ju zároveň viesť k láske k prírode. Covid nám v tomto nahral, pretože vďaka obmedzeniam sme trávili veľmi veľa času v lese, ktorý máme za domom. Pozorovali sme chrobáky, vtáky, stavali sme bunkre a prístrešky pre zvieratká. Vždy, keď sme u mojich rodičov, deti chcú byť stále v záhrade a sadiť, kosiť, starať sa o všetko. Izabelka samu seba predstavuje (doslovne): „Priateľka všetkých zvierat.” Ja som teda zatiaľ spokojná, ako sa to celé vyvíja.
Izabela a Tristan, Dianine deti
Pri detičkách ste používali nejaké veci aj z druhej ruky?
Samozrejme! (úsmev) Priznám sa, že práve materstvo ma prinútilo viac sa zamýšľať nad našou spotrebou, nad tým odkiaľ veci pochádzajú, či a kedy treba kúpiť niečo nové. V čase, keď som zistila, že som prvýkrát tehotná, som nemala ešte v okolí veľa kamarátok mamičiek. Až keď sa Izabelka narodila, postupne som sa dostala do tejto komunity a hneď začal fungovať prirodzený mechanizmus výmeny vecí a posúvania ich ďalej.
Tristanko veľa vecí zdedil po sestričke (postieľku, nosiče, fľaše, detskú hojdačku...) a po deťoch mojich kamarátok. Z oblečenia som mu kupovala asi len pyžamká, ponožky a ešte jeden vianočný sveter, ktorý som kúpila z druhej ruky. Príde mi maximálne nezmyselné zaobstarať hromadu nového oblečenia, keď je všade taký prebytok.
Asi nikoho neprekvapíme tým, že ste zasnúbená. Chceli by ste ekologickú svadbu alebo pri takejto udalosti, ktorá je raz za život, by ste túžili mať všetky tie milé drobnosti?
Možno to niekoho prekvapí, pretože veľa ľudí si myslí, že už manželia sme, lebo sme spolu dlho. Zatiaľ sme svoj veľký deň nemali, no už sa naň tešíme. Rozprávali sme sa o tom a som rada, že sa aj v tejto téme zhodujeme, pretože sa nám páčia malé, príjemné a komorné svadby v kruhu najbližších.
Zbierate bylinky z prírody a varíte si z nich čaje alebo v ich silu neveríte?
Raz som niekde počula vetu v zmysle: „Na každú chorobu existuje niekde na svete bylina, ktorá ju lieči.“ Moja maminka pestuje na záhrade rôzne bylinky a buď z nich varíme, alebo ich sušíme na čajík.
Ktorá kritika vás v živote výrazne posunula vpred?
Vyznie to asi zvláštne, ale dobre mienená kritika, pretože, keď vás niekto (online) častuje nepeknými, no nič nehovoriacimi prívlastkami, nie je to váš problém, ale jeho. Ak však niekto konkretizuje problém, dá sa s tým pracovať. Samozrejme, kritika sa prijíma ťažko, ale ak v konečnom dôsledku človeka niekam posunie, má zmysel.
Myslíte si, že sa z ekológie stáva iba trend alebo je už potreba zmeny správania taká naliehavá, že sa ozýva čoraz viac ľudí?
Chcem veriť, že ide o zmenu celkového správania spoločnosti. Ono sa mi to dosť ťažko posudzuje, pretože sa pohybujem v komunite ľudí, kde hrá ekológia dôležitú úlohu, takže môj pohľad môže byť skreslený. Avšak vnímam za posledné roky väčšiu aktivitu zo strany mesta, kde žijeme a tiež viem, že aj školy využívajú rôzne možnosti prednášok na túto tému. Myslím, že je to dobrá cesta, ale mohlo by byť toho ešte viac.
„Mám to šťastie, že moji rodičia aj Romankovi žijú na dedinách a chodíme k nim veľmi často. Deti to milujú a my tiež," hovorí Diana.
Ste presvedčená, že individuálne kroky jednotlivcov stačia na spomalenie klimatickej zmeny?
Individuálne kroky majú určite zmysel. Čím viac ľudí ich bude robiť, tým lepšie. A keď nás bude dosť veľa, bude téma klímy automaticky zaujímavá aj pre politikov a ľudí, ktorí majú v rukách rozhodovaciu moc.
Pamätáte si, kedy naposledy pršalo?
Viem s úplnou istotou, že tento týždeň (začiatok marca) bolo pätnásť stupňov, a to naozaj nie je v poriadku. Rozumiem, že sa z toho ľudia tešia, pretože sa už nebudú musieť obliekať ako cibule, nebude im stále zima, nebudú musieť kúriť... Ale keď raz žijeme v podnebnom pásme, kde majú byť štyri ročné obdobia, treba počítať aj so zimou. Ja som z týchto zmien smutná kvôli prírode. Pestujeme si na balkóne, moji rodičia majú záhradu plnú ovocných stromov, v lese vidím kvitnúť stromy, a potom zrazu teplota z tých pätnásť stupňov prudko klesne a všetko pomrzne. Je mi z toho smutno.
Čoraz viac ľudí zažíva úzkosti a strach o budúcnosť. Najmä pri správach, že teplota na Zemi už narástla v priemere o 1,1 °C nad predindustriálnu úroveň a ak chceme zastaviť otepľovanie na 1,5 °C, musia emisie oxidu uhličitého aj metánu začať klesať ešte pred rokom 2025. Cítite z toho stres?
Nepovedala by som, že mám z toho dennodenný stres, ale zamýšľam sa nad tým. Najväčší stres však cítim z toho, že pre spomalenie otepľovania nerobíme dosť. A úplne do vývrtky ma dostávajú ľudia, ktorí tvrdia, že sa nič nedeje. Narážam na ľudí, ktorí majú moc ovplyvniť verejnú mienku (napr. Trump), a teda aj veľký počet ľudí.
Máte v okolí nejakého „ekoteroristu“, ktorý každého len kritizuje za to, že robí pre planétu málo?
Nie, to skutočne nemám a som za to rada. Také správanie môže vyvolať u ľudí akurát presne opačný efekt, a teda averziu voči ekológii.
V čom ste v téme ekológia podľa seba úplne najhoršia a čo vám ide najlepšie?
Mám rada jednorazové masky na tvár a zatiaľ sa ich neviem vzdať. Verím však, že sa k tomu časom dopracujem. Neviem, či sa dá povedať, že som v tom najlepšia, ale pozitívne hodnotím svoj vzťah k oblečeniu a nakupovaniu všeobecne.
Máte doma kompostér s dážďovkami?
Áno, máme ich už zhruba dva roky, sú to naše domáce zvieratká. Vždy sa ma ľudia pýtajú, či nesmrdia, tak rovno poviem, že síce ich máme v byte, naozaj nesmrdia a naozaj veľa, veľa toho zjedia.
Ešte stále používate lufu na umývanie riadu? Nerozmýšľali ste, že by ste si ju skúsili vypestovať od semienka?
Áno, lufu stále používame a klasickú hubku už nechcem. O vypestovaní som zatiaľ nepremýšľala, ale nikdy nehovor nikdy. (úsmev)
Každý rok sa určuje „Deň, odkedy žijeme na ekologický dlh“. Prvé merania v 70. rokoch 20. storočia ho datovali na december (v roku 1971 bol stanovený prvý raz, to bol 25. december). V súčasnosti nastáva už v júli, čo znamená, že ľudstvo už zhruba v polovici roka spotrebuje viac prírodných zdrojov, ako dokáže planéta v priebehu roka obnoviť. Ak by sme znížili rozsah kilometrov, ktoré ľudstvo ročne najazdí autami o 50 % a tretinu by nahradila verejná doprava a zvyšok jazda na bicykli či chôdza, tento deň by sa posunul o 13 dní.
Darí sa vám využívať občas MHD?
Sú to alarmujúce čísla a často myslím nato, že si málo vážime ten najväčší dar, čo my ľudia máme a tým je život na Zemi. Kam môžem, chodím pešo a milujem jazdu električkou či metrom (nie u nás, samozrejme), takže tieto možnosti prepravy využívam.
Nemáte niekedy chuť odsťahovať sa z mesta niekam na dedinu a žiť úplne jednoducho?
Mám to šťastie, že moji rodičia aj Romankovi žijú na dedinách a chodíme k nim veľmi často. Deti to milujú a my tiež. Je to skvelá zmena z nášho bežného stereotypu.
Keď zavriete oči a skúsite sa preniesť do obdobia, že máte štyridsať rokov. Aký problém by ste už nechceli, aby sa v tom čase riešil? Aby sme to dovtedy stihli a ako spoločnosť sa posunuli?
To je veľmi ťažká otázka. Odpoviem diplomaticky, chcela by som, aby v (niektorých) ľuďoch zmizla neustála túžba po moci a šírenie nenávisti. Zmenilo by to veľa vecí v rôznych oblastiach aj vo vzťahu k našej planéte.
Je kniha s udržateľnou tematikou, ktorú by ste odporučili čitateľom? (Ja vám napríklad Domácnosť bez odpadu od Bei Johnson.)
Napríklad knihu Do poslednej omrvinky od Vojta Artz.
Autor: Zuzana Vrecková